Klub ochrancov zelene
Tak sa vo mne zasa raz prebudil pocit ľútosti, že nenaplním povestné Postav dom, zasaď strom, sploď syna... Neviem, každopádne pracujem na tom, aby som sa zmierila s tým, že v niektorých rodinách sa chlapci proste nerodia a vzhľadom k môjmu strednému veku mi už nič iné ako zmierenie ani nezostáva. Rovnako som na tom i s domom, pretože ani v tomto prípade, bohužiaľ, nezanechám po sebe hmatateľnú stopu, z úplne prozaických dôvodov, ktoré boli podobného charakteru ako pred ekonomickou krízou, tak i teraz, v čase jej trvania.
Už sa ma takmer zmocnil deprimujúco ohavný pocit menejcennosti, keď som si uvedomila, že jedno, z tohto úslovia predsa len dokážem po sebe zanechať, bez ohľadu na biologické hodiny, bez ohľadu na výšku mojich príjmov a bankového konta. Áno, zasadím strom. Ušľachtilá myšlienka s predstavou krásne sa vyvíjajúceho a časom mohutnejúceho stromu, (pod ktorým si možno budú lásku vyznávať ešte aj moje pra, pra, pra..., ) ma tak nadchla, že som sa rozhodla vysadiť nie jeden, ale hneď niekoľko stromov. Som rozhodnutá! Ešte tento víkend si zaobstarám stromčeky. Urobím si s rodinkou výlet do prírody a pár semenáčikov presadím do nášho mesta. A už aj viem kam! Hej, za našim sídliskom je na to miesto ako stvorené, povedľa strohej cesty, vedúcej k mestskému športovo – rekreačnému areálu. Až sa čudujem, prečo je toto miesto vlastne bez stromov?! Nevadí, ja to teraz zmením a svojim skvelým a verejne prospešným nápadom túto neprívetivú lokalitu povýšim na oázu pokoja.
Keď o svojom úžasnom nápade vravím na druhý deň svojej priateľke, ekologickej aktivistke, zarazila ma hneď otázkou, či mám na výsadbu povolenie. Preboha, aké povolenie?! Ja idem stromy sadiť, nie rúbať. Ihneď ma však vyviedla z omylu, odrapotala pár paragrafov, nechala si ešte odo mňa podpísať petíciu proti výstavbe priemyselného parku v ochrannom pásme chráneného územia a ani neviem, ako mi zmizla z dohľadu. Povolenie... Už len to mi chýba, aby som sa pýtala byrokratov, či môžem zasadiť strom. Zákon je však zákon, a pretože som slušným občanom tohto štátu, už aj podávam žiadosť o povolenie na výsadbu stromov. Od tej chvíle, deň čo deň, s očakávaním nazerám do našej poštovej schránky, a keďže z príslušného úradu stále neprichádzala odpoveď, už som to takmer vzdala a bola som odhodlaná sadiť aj bez povolenia. Keď v tom, asi po tridsiatich dňoch od podania, prišla dlho očakávaná obálka s odpoveďou. Hurá! Mám to! Príslušný úrad výsadbu stromoradia povoľuje, ale... Ale vzhľadom k tomu, že lokalita, kde chcem stromčeky zasadiť je v blízkosti vodného toku, je potrebné, aby som doložila i povolenie od príslušného úradu, ktorý má na starosti vodnú správu . To snáď nemyslia vážne! Mám písať ďalšiu žiadosť? Neznášam úradnícke naťahovačky, no moje nadšenie zatiaľ nevyhaslo, a tak píšem znovu, že chcem sadiť stromčeky, že chcem zlepšiť životné prostredie, že to spravím sama, dobrovoľne a zadarmo, a že či môžem... A znovu čakám asi tridsať dní, kým mi doručovateľka prinesie list do vlastných rúk, proti podpisu odovzdá a ja, už s vidinou tých mladučkých stromčekov, ktoré sa vďaka môjmu úsiliu menia na statné stromiská, otváram nedočkavo úradnú zásielku. Po prečítaní prvých riadkov sa ale moja stromčeková vidina zastrela neprehľadnou čerňou a moja myseľ chuchvalcom neidentifikovateľných emócií... Konanie sa prerušuje, pokým nedoložím výpisy z katastra, list vlastníctva, kópiu katastrálnej mapy, súhlas vlastníka, vyjadrenie prevádzkovateľa, potvrdenie, že cez dotknutú lokalitu nevedú inžinierske siete a grafický návrh výsadby. Ak tak nespravím do tridsať dní, konanie bude ukončené. Tak toto je nad moje sily! Čo som komu urobila, preboha, veď ja od nikoho nič nechcem, len som sa chcela slušne spýtať, či môžem zasadiť zopár stromčekov... Rezignovane sedím pri svojej káve a snažím sa upokojiť. Namiesto toho sa mi do myšlienok opäť vkradol nesplodený syn, nepostavený dom a teraz ešte aj strom, ktorý mi pravdepodobne nebude povolené zasadiť... Hnev strieda pocit nespravodlivosti, s prímesou ľútosti, a preto si z pochopiteľných príčin vylepšujem kávu tuzemákom. Potom druhým a keďže pri tom treťom kávy už niet, usrkávam ho z pohárika len tak, nechávam pôsobiť jeho intenzívnu vôňu a chuť na moje zmysly, už nič nehodnotím, nebilancujem, jednoducho tam len tak sedím a bez zaregistrovania nejakých vonkajších zmien okolností zrazu viem, že zajtra odštartujem štafetu behania po úradoch, že budem pátrať po vlastníkoch parciel, naháňať katastrálne mapy, zháňať vyjadrenia, kresliť grafický návrh výsadby, pretože rozhodnutie pre môj plán je silnejšie, než som sama dokázala odhadnúť. A tak aj bolo. Síce o chlp, ale tridsaťdňovú lehotu som stihla a svoje podanie na úrade o požadovanú dokumentáciu doplnila. Odmenou za moju neúnavnosť mi je dnes doručené rozhodnutie, ktorým mi je povolené zasadiť dvadsať vzrastlých stromov, ktorých korunka bude založená vo výške minimálne 2,20 m, aby bola zabezpečená ich podchodná výška... Nápad zo semenáčikmi z prírody som teda zo svojich myšlienok odpratala ako trápny žart a začala som hľadať v cenníkoch katalógov, aby som sa aspoň zorientovala, nakoľko by náš rodinný rozpočet moja verejnoprospešná aktivita zaťažila. Pri cenách niekoľko desiatok eur za jeden strom som veľmi rýchlo pochopila, že toto cez náš, už aj tak štíhly rodinný rozpočet neprejde ani pri najväčších úsporných opatreniach. Nuž čo. Budem si musieť pravdepodobne počkať na nejakú výzvu z eurofondov, podám projekt a budem veriť, že mi naň pridelia prostriedky. Len ešte musím zistiť, kde treba podať akú žiadosť, aké vyjadrenia, potvrdenia a posudky budem k tomuto potrebovať. Moja túžba sadiť stromy je silnejšia, než som myslela.
Prihlásiť