Klub ochrancov zelene
V jedno jesenné popoludnie sme sa vybrali na vychádzku za mesto – z Kolónie, popri Paseckom potoku, proti jeho prúdu. Na prvý pohľad vychádzka fádna, pomedzi poľom a nevábnym potokom, bez atrakcií a romantiky.
Okrem toho, že sme sa chceli trochu vyluftovať, zaujímal nás najmä brehový porast. Predbežne si totiž mapujeme lokalitky, ktoré by mohli byť vhodné pre prípadnú výsadbu stromov. Na začiatku našej vychádzky sme si nemohli nevšimnúť neporiadok v potoku, ktorého pôvodcom sú s najväčšou pravdepodobnosťou majitelia garáží. Nemôžme prehliadnuť ani znovuvytvorenú skládku odpadov, ktorá tu, napriek opakovanému čisteniu, neustále vyrastá ako nevykoreniteľná burina. Tak aspoň fotodokumentácia toho bordelu, pre orgány, príslušné v tejto veci konať.
Ale poďme ďalej, popri brehu, smerom k Rybkám. Brehový porast zo začiatku riedky, miestami takmer žiadny, občas nejaká jelša, vŕba, dokonca jabloň obťažkaná červenými jabĺčkami. Voda v zregulovanom potôčiku kalná, sivastá, na niektorých miestach stojatá. Až o kúsok ďalej sme pochopili príčinu jej vzhľadu – potok totiž obýva bobor. Pri prvých ohryzoch, ktoré sme našli nám bolo zrejmé, že toto miesto z nášho zoznamu lokalít vhodných pre výsadbu stromov môžeme vylúčiť. Napriek tomu sme kráčali ďalej, chceli sme zájsť k porastu, ktorý nás z diaľky lákal svojou mohutnosťou. Cestou sa ešte zastavujeme pri šípovom kríku. I keď nás rozčuľujú prichytávajúce sa tŕne, trháme zopár šípok na zimný čajík a keď už nie sú žiadne pekné šípky v bezpečnom dosahu, zaujatá svojimi doškriabanými rukami, zrazu zjačím od zľaknutia, následne potom, čo s typickým škrekom vyletel zo šáchoria - snáď dva metre odo mňa - vyplašený bažant. A vzápätí za ním druhý...
Pokračujeme proti prúdu potôčika. Pozorujeme sýkorky, posedávajúce v kríkoch, obďaleč náš pohľad upútali srnky, po poli pred nami uteká zajac a my si všímame a nachádzame viac a viac bobrích stôp - ohryzy, hrádzky v potôčiku, bobrie výlezy z potoka, ktoré nám prezrádzala zabahnená a zľahnutá tráva a šáchor, bobrie cestičky, smerujúce do priľahlého repného poľa. Tento rok mal bobrík o kvalitnú potravu postarané vďaka poľnohospodárom. Žartovali sme na ich účet, že je to fajn, a že možno ani nevedia, koľko stromov z dôvodu „vhodného“ výsevu uchránili pred zubami bobrov.
Pomaly však prichádzame k porastu, ktorý nás upútal už z diaľky. Bunkre detí (?) pri potoku a na starých stromoch nám vyčarili úsmev na tvári, pretože kto by už dnes dúfal, že sa takto ešte nejaké decká hrávajú... Chcem veriť, že tam chodia deti, lebo napadnúť vám môže všeličo.
Svoju pozornosť sme však venovali najmä starým mohutným stromom. Sú to v prevažnej miere topole a vŕby. Ich vek si odhadnúť netrúfam, patria ale medzi stromy, pred ktorými má človek vďaka ich majestátnosti a mohutnosti rešpekt a úctu. Až sa Vám na chvíľočku zatajuje dych. Zabudla som spomenúť, že v týchto miestach náš potôčik tečie v neupravenom meandrujúcom koryte a bol ušetrený od regulačných zásahov. Máte pocit, akoby ste zrazu prešli k inému potoku. Staré, statné stromy držia ochrannú ruku nad všetkým, čo sa odohráva pod nimi. Keby vedeli, určite by rozprávali a viem, že by to bolo nadlho. Prezradili by hádam aj niečo z tajomstiev našich rodičov, ktorí sa tam ešte ako deti učili loziť po stromoch. Uchvátili ma staré vŕby, dožívajúce prirodzeným chodom času, niektoré dokonca ležiace a takmer celé spráchnivené, obrastené machom, no ešte stále žijúce, brániace sa odchodu z tohto sveta, čo všemocne dokazujú zelenými výhonmi, vyrastajúcimi z ťažko poškodených tiel. Robustné topole, do ktorých sa zahryzli zuby bobra však vo mne vyvolávajú pocity zmiešané, s prevažujúcou ľútosťou nad starými stromami...
Čas nás nútil otočiť sa opäť smerom k mestu. Mali sme ho ako na dlani, Neviem, či to bolo pochmúrnym dušičkovým počasím, či uhlom pohľadu, ktorému dominovali priemyselné objekty, každopádne, veľmi prívetivo na nás z toho miesta nepôsobilo. Naspäť sme už nešli popri brehu, ale vybrali sme sa priamo k nášmu cieľu - poľom. V hlboko preoranej zemi nás každú chvíľu zaujali úlomky črepín zo starých nádob. Občas sme niektorú zaujímavú črepinku zodvihli, až sme mali plné vrecká. Pozoruhodné je, že črepiny boli z rôznych historických dôb, dovolím si tvrdiť, že najstaršie majú minimálne 700 rokov (možno i viac). Nie je mi však jasné, odkiaľ sa takáto zmes keramiky z rôznych období na poli za Kolónkou vzala. Nálezy z našej povrchovej archeológie mám uložené doma, čakajú na niekoho, kto niekedy dokáže moje otázky zodpovedať. Pri zbere historických artefaktov sme ani nepostrehli, ako rýchlo sme prišli späť do mesta. Prichádzame do tepla nášho domu z jesennej vychádzky, pre niekoho možno fádnej, pre niekoho možno bez atrakcií a romantiky.
Prihlásiť