Klub         ochrancov zelene


Websupport

Kozel píše


Beh

25.06.2013 ( Kabát Juraj )
[ Naspäť na zoznam článkov ]


O malú chvíľu zaznie výstrel a masa bežcov sa pomaly dáva do pohybu. Rozbieham sa aj ja. Kocky sú hodené.

Za sebou nechávam všetkých, ktorí ma prišli povzbudiť. Mnohí do poslednej chvíle neverili, že sa vydám na dvadsať kilometrový beh Záhoráckeho polmaratónu. Keď som svoje rozhodnutie, zúčastniť sa ho, komukoľvek oznámil, prvá reakcia bola, že či srandujem. Druhá reakcia bola obava o moje zdravie (asi hlavne duševné). No možno sa naozaj dostávam do veku, ktorému sa hovorí kríza stredného veku, kedy muža niečo núti hnať sa dopredu, niečo si dokázať. Tak som si povedal, že to dokážem (keď už som si kúpil bežecké tenisky). A aby som sa na nič nemohol vyhovoriť, poistil som sa stávkou s kolegom z práce, že keď polmaratón zabehnem, každý deň zloží ódu (boli to skôr iba básničky) na moju osobu, aký som skvelý. Inak ich budem skladať ja.

Prvé metre mám za sebou a snažím sa odhadnúť, či dobehnem aspoň do Dojča. Za hlavnou križovatkou začínam mať obavy, či vydržím tempo skupiny, uprostred ktorej som bol uzavretý. Na Hviezdoslavovej ulici vidím oproti blížiť sa kamión. Nad chladičom má nápis „Juraj Kabát Autodoprava“. Beriem to ako znamenie a trochu pridávam. Celá skupina sa začína výrazne deliť pri Delphi. Začínam si uvedomovať, že mi nevyhovuje beh v skupine, ostatní bežci mi rušia rytmus. No nič musím ich tolerovať a veľkodušne ich púšťam predo mňa. Vadí mi keď mi funia na krk.

Prvé občerstvenie v Čáčove. Síl mám stále dosť, no nie som ešte ani v polovičke. Za Čáčovom sa mraky rozplývajú a slnko sa intenzívne na nás sústreďuje. Šoféri sú fajn, spomaľujú, povzbudzujú trúbením, či mávaním. No v ich tvárach je vidieť výraz človeka ako z príslovia "Komu sa nelení, tomu sa čudujem". A mnohí sa veru riadne čudovali. Púšťam si pagan metalovú ruskú skupinu Arkona a bežím podľa rytmu.

Pred Dojčom som očakával krízu. Neprišla v takom rozsahu ako pri tréningu, ale po nej prišla eufória. Bežím sám, no z času na čas ma niekto predbehne. Prílev nových síl ma poháňa vpred. S každým ubehnutým kilometrom viem, že to dokážem. Za Dojčom ma prepadol hlad. Na Štefanovskej križovatke sa nacpem banánami, ani sa nezastavím. Na Bobogdánoch tiež. Cítim tlak na palcoch nôh. Značkové bežecké tenisky asi nie sú na behanie dlhých tratí. Nehty na palcoch dostanú svoje.

Je dvanásť hodín a vidím ceduľu Šaštín -Stráže. Časový odhad som mal dobrý.  Dohrala mi Arkona, púšťam si trampské pesničky. To nebol dobrý nápad. V polovici Strážanského kopca mi začne hrať „...v nohách mám už tisíc mil...“. Neviem čo mi berie viac síl, či ten kopec, alebo tá pieseň, radšej ju vypínam. Predbiehajú ma na aute Ševčíkovci - môj odvoz domov. Pred bazilikou prichádza posledná kríza, ale moje odhodlanie je väčšie. Aj keby som sa mal doplaziť, ale ódy písať nebudem! Posledné občerstvenie a za chvíľu je tu cieľová rovinka ku štadiónu.

Hoci som chcel dobehnúť v pokojnom tempe, za chrbtom počujem ďalšieho bežca. Snaží sa ma predbehnúť. Keďže som nevedel, či by som tak neskončil posledný, rozhodol som sa pre záverečný finiš. Bežec za mnou výzvu prijal, pridávame. Prekvapil som sám seba, aj bežca za mnou, koľko mám v sebe ešte energie.  A tiež Danku a Rasťa, ktorí ma chceli vyfotiť, keď budem prebiehať cieľom. Nestihli ani fotoaparát vytiahnuť. Iba sa zvalím do trávy, lapám po dychu a po pohári piva.

Do cieľa ma prišiel pozrieť aj kolega z práce. Neveriacky krútil hlavou, že som to dokázal. Teraz sa musí naučiť veršovať.

Aký je to pocit prebehnúť dvadsať kilometrov? Je to ako keď sa naučíte jazdiť na bicykli, či skôr ako prvé milovanie. Viete, že odteraz je už všetko iné a ten pocit vo vás silnie. Už nevidíte tými istými očami seba ani svet. Rastie vo vás sila, ktorá vás poženie vpred. V každom z nás tá sila drieme, každý ju dostal do vienka. Niekto z nej Eden vypestuje, v inom z nej zostane len spomienka.

 


Meno  
Heslo
(C) Klub ochrancov zelene