Klub ochrancov zelene
Mesto, kam kráčaš alebo spomienky na Senicu...
Keď vstúpim do budovy Daňového úradu vždy očakávam tú, pre mňa magickú atmosféru, ktorá tu panovala pred tridsiatimi rokmi. Zažíval som ju ako dieťa, keď tu ešte bolo kvetinárstvo, cukráreň, fotoslužba a iné prevádzky, o ktorých som nemal predstavy na čo slúžia. Bol to Dom služieb. Dnes tú uvoľnenú atmosféru vystrieda viac či menej zvieravý, viac či menej nepríjemný pocit a rešpekt pred prísnym úradom.
Spomienky na kvetinárstvo či cukráreň však ostávajú. Ako malý som tam rád chodil. Často som tam zašiel iba tak, aby som nasal vôňu kvetín. Veľké množstvo kvetín vo mne vždy prebudilo fantáziu - predstavoval som si, že som v pralese. Obdivoval som malý bazénik, v ktorom stáli črepníky s kvetmi a túžil som, aby v ňom boli aj rybičky. Oproti kvetinárstvu bola cukráreň, v ktorej robili tú najlepšiu vanilkovú zmrzlinu na svete. Jej vôňa v lete napĺňala vestibul. Vo fotoslužbe som sa cítil ako v alchymistickom laboratóriu. Vždy tu bolo plno ľudí. Hoci budova dostala novú fasádu, ktorá ju omladila, darmo by ste v nej hľadali vôňu vanilkovej zmrzliny alebo kvetín.
Na mieste, kde dnes odbočíte na Obchodnú ulicu, smerom ku Kauflandu, presne uprostred terajšej cesty, stál dom, v ktorom bývala moja stryná. Ako malý, 4-5 ročný chlapec som k nej chodil buď sám, alebo so sestrou. Z Robotníckej ulice cez križovatku až na Párovce. Pre malé dieťa dobrodružná cesta. Pamätám si plno ľudí, smerujúcich na námestie do Cieľa, Domu služieb, do Perly, či do množstva iných obchodov v centre.
Tak, ako časom ubudlo obchodov v centre, pribudlo množstvo áut na ceste. Dnes má s prechodom cez cestu problém aj dospelý. O cestách sa hovorí, že sú to tepny, po ktorých prúdi život civilizácie. Tak ako v ľudskom tele, keď sa tepna upchá, život je v ohrození. Senica nie je veľké mesto, no aj ona už má tento problém. Myslím, že to môžem pomenovať civilizačnou chorobou miest. Tak, ako sa vytráca život zo srdca mesta, tak sa objavuje na okraji mesta, v podobe nákupných centier, pripomínajúcimi parazity, vysávajúce život z jadra.
Mesto samo o sebe nie je nič, iba mŕtva betónová vyrážka v krajine. To ľudia robia mesto živým. Oni sú život mesta. Oni sú vysávaní von a mesto umiera. Upchávajú sa mu tepny.
Asi pred piatimi rokmi, pri ceste zo školenia z Nemecka, sa náš autobus zastavil pri Norimbergu, meste veľkosti Bratislavy, pri jednom nákupnom centre. Stalo sa to na odporúčanie jedného váženého, vzdelaného pána. Často navštevoval zahraničie a rozprával, ako sa vždy v tom centre zastavil, ako si tam dobre oddýchol, nakúpil. Zabudol povedať, že to bolo v osemdesiatich rokoch 20-teho storočia. Centrum tam ešte stálo, no ničím nepripomínalo ten opisovaný, priam rozprávkový palác zázrakov. Ošarpaná fasáda, prázdne obrovské parkovisko, špinavý vstup, nefungujúce eskalátory, tovar pochybnej kvality. To zostalo z nákupného centra plného života. Nejaký iný parazit aj z neho vysal život a tam ostal iba ďalší živoriaci betónový vred v krajine.
Centrum mesta som nazval srdcom. Zo srdca prúdi život do celého tela. Či chceme, či nie, podvedome sa správame podľa prírodných zákonov. Niektoré druhy veľkých dinosaurov potrebovali dve a viac sŕdc, aby sa život dostal aj do najvzdialenejšieho miesta. Slovenské mestá nemajú veľkosť dinosaura, ako miliónové svetové metropoly, či pre lepšie prirovnanie aspoň ako Bratislava, aby potrebovali na každej svetovej strane srdce v podobe nákupného terária. Tým, že nám všetko dá na jednom mieste, hubí v nás schopnosť hľadať, pýtať sa, uvažovať. Pestuje v nás ľahostajnosť, pohodlnosť, rastúcu do lenivosti. Iba na nás záleží, či sa necháme učičíkať falošnými a zbytočnými potrebami.
Prihlásiť