Klub         ochrancov zelene


Websupport

Kozel píše


Aby reči neboli len reči

11.10.2012 ( Ševčíková Dana )
[ Naspäť na zoznam článkov ]


Rada sa prehŕňam v starých fotografiách a článkoch. Pripomínajú ľudí, veci, činy, situácie, na ktoré sme v kolobehu dní a rokov už pozabudli... Nedávno som narazila na článoček v miestnych novinách, v ktorom sa písalo o zámere vysadiť 1.000 stromčekov pre Senicu. Neviem, ako toto predsavzatie dopadlo, ale keďže od napísania článku ubehlo viac než 10 rokov, myslím, že by som si tých tisíc desaťročných stromčekov  v Senici už asi všimla. I keď je to myšlienka pekná, mám dojem, že sa plytvalo silnými rečami tam, kde si to všímam veľmi často – v oblasti ochrany a tvorby zelene.

Každý človek vie, aké dôležité stromy pre nás sú, preto je asi samozrejmé, keď sa ľudia tvária, ako im na zeleni záleží. Mnohí sú nahnevaní, keď sú svedkami výrubu stromu v meste, na sídliskách, popri cestách... Pýtajú sa, komu strom prekážal a prečo?! Častokrát nadávajú a hrešia na úradníkov, že výruby povoľujú, sú pohoršení, že z mesta zeleň ubúda, až by mohol vzniknúť dojem, ako nám všetkým osud stromov leží na srdci a niekto „zlý“ nám zo zeleného bohatstva ukrajuje. Podľahnúť tomuto dojmu by sa dalo veľmi ľahko. Všetci sú ochranári a milovníci stromov, ale len do chvíle, kým si nezmyslia hľadať „závažné“ dôvody pre výrub stromu, z ktorého padá lístie, poprípade semená, na ich dvor, auto, dom, cestu pred domom...

Pri práci v komisii pre zeleň a teraz aj ako účastníci správnych konaní, kde sa jedná o výruby stromov, sme zažili rôzne situácie, v ktorých žiadatelia odôvodňovali, prečo skoncovať s konkrétnymi stromami. Teraz nemám na mysli skutočne opodstatnené dôvody, ale zámienky, kedy sa strom dostáva do pozície niečoho nepraktického, čohosi, čo sa do nášho vyžehléneho sveta nehodí. Samozrejme, týmto odôvodneniam často predchádza kvetnatá formulka o tom, že žiadateľ má stromy rád, ale... tento javor bráni príjmu satelitného signálu, táto lipa (rastúca na ulici pred domom) nám zavadzia, tamtá borovica, rastúca na pozemku mesta berie živiny mojej záhrade, na tomto javorovci sú škaredé húsenice, túto brezu treba dať von preto, lebo bola škaredo orezaná a tamtie brezy zasa neskutočne špinia (naozaj, bolo pod nimi obrovské množstvo špakov)... Zažili sme okamžik, keď vzdelaná pani na dôchodku, ktorá mala záujem vyrúbať smrek pred domom, pomedzi argumenty proti stromu, vyslovila aj svoje prianie: „Toto je posledná vec, ktorú chcem v živote dosiahnuť, aby ten strom zmizol.“

Dojem z verejnosti, ktorej leží osud zelene na srdci je pokazený. Zostáva z neho množstvo planých rečí a skĺzol do roviny, v ktorej je kopa ľudí, neochotných tolerovať strom ako živý organizmus, ktorý má tiež svoje nároky a potreby. Vedomie o význame stromu sa dostáva do úzadia, kazí ho fakt, že ten „bordel“ treba stále zametať a hrabať... Ale nabudúce budú zasa vykrikovať, kto dočerta dovolil zrezať ďalší strom, a že za chvíľu tu žiadnej poriadnej zelene ani nebude.

Že my sme iní? Fajn, tak sa vykašlime na zbytočné reči a potichu sa tešme zo stromu, z ktorého vietor víri lístie na našom dvore, majme v láske aj strom, ktorý nám  do niektorej z miestností v našom dome či byte pustí menej slnečných lúčov, radujme sa zo stromu, pod ktorým naše auto pravidelne zapadne lístím. Ak máme skutočne pocit, že sa niekde nejakému stromu ukrivdilo, nebojme sa a riešme to prostredníctvom príslušných inštitúcií. A hlavne, nejaký ten stromček z času na čas zasaďme, starajme sa oň, dajme mu kus zo svojho času. Obohatí a skrášli to náš svet, urobíme si tým radosť na celý život. Toto celkom postačí na to, aby sme okolie utvrdili v tom, že to so stromami myslíme skutočne úprimne. To celkom stačí na to, aby tomu uverili a pokračovali v tom aj naše deti. A netreba k tomu ani fantastické predsavzatia o tisícich vysadených stromčekoch.

 


Meno  
Heslo
(C) Klub ochrancov zelene