Klub ochrancov zelene
Komu by sa nepáčil ježko? Malý a milý tvorček, detskými ilustrátormi znázorňovaný s jabĺčkom na svojom pichliačovom chrbáte. O tom, ako si taký ježko nažíva, aké má nároky, potreby a starosti, by nám najlepšie mohol rozprávať podpredseda nášho združenia Martin Škúrek, ktorý sa približne pol roka obetavo staral o tri malé pichľavé stvorenia.
Bolo to minulý rok na jeseň, keď sa v záhrade u Škúrkových objavili tri roztomilé ježie mláďatá. Potešili sa z ich prítomnosti, no zároveň si uvedomili, že blížiaca sa zima nemusí dať malinkým ježkom šancu na prežitie. Drobci mali len 200 gramov, čo bolo žalostne málo na to, aby zimu zvládli bez cudzej pomoci. Našťastie sa jej od Martina a jeho ženy Zuzky dočkali. A tak do domácnosti, v ktorej žijú s dvomi psíkmi, deviatimi mačkami, štyrmi korytnačkami a dvomi zebričkami, pribudli ešte traja ježkovia.
S dôverou im bol prenajatý priestor v teple kúpeľne. Predtým, než sa mládežníci mohli pohodlne zabývať, museli ale podstúpiť odblšovaciu a odčervovaciu procedúru. Potom sa im už dostávalo tej najlepšej starostlivosti, akú si vo svojom prenajatom apartmáne mohli želať. Ich denné menu sa zväčša skladalo z kvalitných mačacích granúl a múčnych červov. Domáci mali zo začiatku vôľu púšťať svojich nových nájomníkov aspoň na noc po celom dome. Nie však dlho. Ježkovia si totiž nedokázali osvojiť zaužívaný domový poriadok, radi sa skrývali za gaučom, noviny vedeli nastrihať na pravidelné pásiky, ako kvalitná skartovačka. A tak sa museli uskromniť so svojim uzatvoreným bývaním v klietke. S kvalitnou stravou a postupujúcim zimným obdobím začínal byť klietkový domček pichľavým výmyselníkom tesný. Bolo potrebné začať rozmýšľať nad novým riešením. Jeho výsledkom bola kúpa novej, priestrannej poschodovej klietky, v ktorej sa ježkovia pohodlne a v spokojnosti dočkali jarného obdobia.
Martin a Zuzka mi prezradili, aké bolo zaujímavé sledovať život ježkov, ich správanie, obyčaje, ktoré človek nemá šancu vidieť a zažiť v bežných situáciách. Napriek tomu, že ježkovia nie sú stvorení na „mojkanie“, obľúbila si ich celá rodina. Manipulovalo sa s nimi ale opatrne, minimálne a v rukaviciach. „Nechceli sme ich veľmi naučiť na kontakt s ľudskou rukou,“ prezradila Zuzka. „Od začiatku sme si boli vedomí toho, že až odrastú, vypustíme ich tam, kde sme ich našli.“ A tak sa aj stalo. Ježkovia dostali voľnosť a boli vypustení do záhrady začiatkom mája. Ich hmotnosť pri vypustení bola približne jeden kilogram. Na chrbáte majú namiesto jabĺčka urobenú značku, aby ich domáci pri náhodnom stretnutí dokázali ľahšie identifikovať a sledovať ich správanie. V záhrade sa totiž objavili ďalší ježkovia, s ktorými sa títo doma prezimovaní bez problémov skamarátili a občas ich vidno pri miske s granulami, určenej pre mačky.
Skutok Maťa a Zuzky je krásny a obdivuhodný. O to viac, že ježkovia neboli jediné tvory, ktorým podali svoju pomocnú ruku počas zimy. Dvesto kilogramov prosa, sto kilo slnečnice, niekoľko kíl arašidov a desiatky lojových gulí zachránilo od hladu množstvo vtáctva, ktoré sa išlo radosťou zblázniť z poskytnutej potravy na pripravených kŕmidlách. V spleti vtáčích pierok a zobáčikov bolo možné identifikovať sýkorku veľkú, sýkorku belasú, sýkorku uhliarku, sýkorku lesklohlavú. Svoje krídelká tu prevetral aj glezg veľký, vrabec domový, vrabec poľný, stehlík konopiar, stehlík zelený aj stehlík pestrý. Na hostinu zavítala i pinka lesná, pinka sibírska, brhlík obyčajný a vidieť sa tu nechal aj krásavec s červenou baretkou – ďateľ malý. Drozdíci pri tom samozrejme nemohli chýbať.
Zimný čas u Škúrkových nebol teda v žiadnom prípade obdobím zimného spánku. Naopak, bol to čas pohotovosti a pripravenosti nezištne poskytnúť svoju pomoc slabším stvoreniam, ktoré majú rovnaké právo na život ako my. Odmenou im, okrem dobrého pocitu a nášho uznania, je ešte aj pichľavá alebo operená spoločnosť na záhrade, z ktorej majú veľkú radosť počas celého roka.
Fotogalériu Martina Škúrka s autentickými fotografiami zobrazíte kliknutím na ilustračný obrázok v článku
Ilustačné foto: zdroj web združenie Pčola
Prihlásiť