Klub ochrancov zelene
Včerajší deň sa niesol v znamení osláv našej matičky Zeme. Mali sme možnosť sledovať, ako si ľudstvo s ľútosťou uvedomuje krivdy, ktoré voči nej pácha, ako sa priznáva k svojej ľahostajnosti a ako vyzýva samo seba k náprave. A aby bolo pokánie hodnoverné, sadí symbolický strom.
Priznávame, nad oslavami Dňa Zeme sme sa ani nestihli zamyslieť. Nie sme ignoranti, no život nášho združenia plynie spontánne, s malou štipkou živelnosti. Pre túto príležitosť sme nepocítili potrebu pridať sa k davovému organizovaniu osláv Dňa Zeme, no napriek tomu, zastihol aj nás.
Ráno: Čírou zhodou okolností bol náš Deň Zeme spojený aj s darovaním krvi. Súvislosť medzi týmto dobrovoľným počinom a našim združením vniesol až regionálny novinár, ktorý nás po príchode na Červený kríž začal spovedať, že koľkýkrát ide KOZEL darovať krv. Pozícia, že Vás verejnosť začína vnímať pri rôznych situáciách ako KOZEL, vyvolala vo mne úsmev, prekvapenie i zamyslenie zároveň. Všetko so všetkým súvisí. Iróniou okamžiku bol verdikt vyšetrujúceho lekára, ktorý odmietol moju krv, pretože trpím silnou alergiou. Na stromy.
Obed: Prijali sme pozvanie na konferenciu o životnom prostredí a využili ponúknutú možnosť, urobiť pri tejto príležitosti infostánok pre prezentáciu združenia a jeho aktivít. Okrem toho sme boli svedkami slávnostného sadenia dvoch symbolických líp, najvyššími predstaviteľmi Trnavského samosprávneho kraja, mesta Senica a inými významnými osobnosťami. Tomuto okamžiku, ktorý pozorne zaznamenávali médiá, predchádzal krátky, no dôstojný program. Nechýbali príhovory významných hostí, básne, či slávnostný chorál v podaní uznávaného speváckeho súboru. Slávnostné sadenie stromov býva častokrát veľmi kontroverznou témou, ktorú časť národa vníma ako frašku, bez hlbšieho významu. Podľa mňa je dobrý každý zasadený strom. V podstate mi je jedno, či ho sadia ľudia v montérkach alebo páni v oblekoch. Je mi jedno, pri akej príležitosti je stromček zasadený. Rovnako, ako mi jedno, či si pri tom akte človek sám spieva „svoju obľúbenú“, alebo mu pri ňom znejú slávnostné ódy. Dôležité z môjho pohľadu je, či to, čo človek robí, resp. organizuje, je skutočne z jeho presvedčenia. Či bude mať v budúcnosti k zasadenému stromu vzťah. Ten sa prejaví zodpovednosťou i zvedavosťou oň. Starosťou, ako sa stromčeku darí, či má dostatok vlahy... Obavami, či mu niekto neublížil i radosťou z nových každoročných prírastkov. V súvislosti s týmto sa mi vynorila neveselá spomienka, ku ktorej som prišla vďaka potulkám Slovenskom. Spomienka na zabudnutý, vyhynutý stromček, zatienený dôležitou tabuľkou, informujúcou o tom, že tento strom sadil jeden z najvyšších predstaviteľov našej republiky.
Chorály dozneli a my máme medzitým telefonát s oznámením rozsiahleho výrubu stromov. Jedná sa o brehový porast rieky Myjava, ktorá je Prírodnou pamiatkou, kde platí vysoký stupeň ochrany. Treba tam ísť pozrieť. OK, zmobilizujeme sily a výjazd naplánujeme na podvečerný čas. Zatiaľ, po sadení stromčekov, prichádza k presunu delegácie, vzácnych hostí, predstaviteľov samospráv, pozvaných účastníkov a širšej verejnosti do Domu kultúry na spomenutú konferenciu o životnom prostredí. Odovzdávajú sa ocenenia osobnostiam z oblasti ochrany a tvorby životného prostredia, je prednesených množstvo príspevkov, pochvál, krásnych slov a environmentálnych výziev. Snažím sa zachytiť myšlienky, kréda, mottá, ktorými sa jednotliví účastníci prezentujú, no predbehol ich kratučký príhovor profesora Ing. Ivana Hričovského, ktorého príspevok zhrniem do týchto slov, resp. prosby: „Prosím Vás, zachovávajte staré odrody! Stačí jeden vrúblik, očko...“ Pán Hričovský sa stáva slniečkom môjho Dňa Zeme. Vďaka jeho účasti a stretnutiu s ním, odchádzam z konferencie s pocitom, že som na ňu nešla zbytočne. Konferencia končí, hostia sa vytrácajú, organizátori i novinári balia techniku. Medzitým dohadujeme podrobnosti o výjazde k nahlásenému výrubu. Periférne naše plány zachytila novinárska zvedavosť. Nevadí nám to.
Večer: Blížime sa k miestu činu. Už z diaľky vidíme, že je na ňom pohyb, práve prichádza k odvozu čerstvo zrezaného dreva. Voláme políciu a snažíme sa dostať k miestu výrubu, čo však nie je jednoduché. Priama cesta z našej strany k nemu nevedie, treba prejsť cez rieku. Koryto Myjavy je ale vďaka jej činnosti hlboké niekoľko metrov, brehy strmé, voda hlboká. Nachádzame starý strom, spadnutý z jedného brehu na druhý. Prejdeme po ňom. Pod nami hĺbka a Myjava plná jarnej energie. Spolu s novinármi prekonávame prekážku a dostávame sa tam, kde sa pácha nepovolená činnosť. Výrub sa zdá horší ako bol popísaný. Hm, Deň Zeme... Čas prebudenej vegetácie, doba hniezdenia vtákov a kopa vyrúbaných stromov. Hromada pripraveného dreva na vlečke, ďalšie kopy nachystané na odvoz. Niektoré pozrezávané pne zatreté hlinou a prikryté lístím, aby na seba príliš nepútali pozornosť svojou čistotou. Čistotou, ktorá v tejto situácii nie je na mieste. Aktivita žurnalistov a naše otázky potrápia previnilcov prichytených pri čine. O chvíľu prichádza privolaná polícia, za ňou kriminálny technik. Začína vyšetrovanie, zisťovanie, kto je poškodený, komu vznikla ujma. Prídu na rad doklady, listiny, listy vlastníctva, výpočty, sumy, pokuty, peniaze... No skutočne poškodená je naša matička Zem. Tá, ktorá práve slávi svoj sviatok. Tá, ktorej žiadne naše peniaze vzniknuté rany nezhoja.
Neskoro večer: Prichádzame domov. Končí Deň Zeme. Hlavou mi víria zážitky a postrehy z dnešného dňa a do toho mi na myseľ prichádzajú výjavy z filmu, ktorý si v poslednej dobe získal moju pozornosť. Atlas mrakov. V jednej zo scén sú použité slová: „Náš svet sa točí pomocou rovnakej sily, ktorá poháňa naše srdcia.“ A je to pravda pravdúca. Len na nás záleží, akou silou sa necháme viesť, aké sily nás ženú robiť to, čo každodenne konáme a aké sily ovplyvnia náš svet. Na každom z nás záleží. A nie iba počas jedného slávnostného dňa, ale počas celých našich životov.
Fotogalérie zobrazíte kliknutím na jednotlivé obrázky v článku.
Prihlásiť