„A to sa Vám oplatí? Cez celé Slovensko kvôli jednej moruši? Vy ste blázni, veď je to skoro na Ukrajine!“ Aj také boli niektoré reakcie nášho okolia, keď sme oznámili, že okrem víťaznej moruše z Hornej Stredy navštívime aj tú v Čiernom Poli, ktorá sa umiestnila na druhom mieste morušovej ankety.
Či sa nám tá cesta kvôli jednému stromu oplatí alebo nie, o tom nepadlo medzi nami ani jedno slovo. Ak človek v niečo verí, chce čo najmenej uvažovať v tejto rovine. Teší sa, keď môže veci robiť len tak, z presvedčenia. A tak sme v sobotu 27. septembra 2014, ešte pred svitaním, vyrazili v deväťčlennej zostave smerom na východ, šíriť tú svoju vieru až na opačný koniec republiky, vysvetľovať, ukazovať, rozprávať, informovať...
Zodpovednej úlohy vodičov sa ujali predseda a podpredseda nášho spolku. Predseda ešte stihol privítať posádku, efektívne uložiť všetku batožinu a náradie a vymenovať nápojového referenta. Cesta začala pomaly ubiehať. Prechádzame popri Trnave, Nitre, Novej Bani, nechávame za sebou Zvolen, Lučenec... Potešilo nás, že ranné mrholenie vystriedala slnečná obloha. Občasné krátke prestávočky nám osviežujú cestovanie, ktoré sa začína zdať byť zdĺhavé. Pokračujeme v ceste a míňame Rimavskú Sobotu, Rožňavu a konečne máme pred sebou Košice a posledných 90 kilometrov do cieľa. V Michalovciach sa stretáme s pánom Branislavom Sijkom, zástupcom starostu obce Čierne Pole a človekom, ktorý čiernopoľskú morušu do našej ankety prihlásil. Rýchle zvítanie a zoznámemie a už sa spoločne blížime k nášmu cieľu, ktorý sme dosiahli po viac ako ôsmych hodinách cesty.
Čierne Pole. Dedinka s 300 obyvateľmi, ležiaca vo Východoslovenskej nížine, v nadmorskej výške 108 m.n.m., vzdialená od ukrajinskej hranice vzdušnou čiarou len sedem kilometrov, od maďarskej asi dvadsať. Obec, kde sa ruka arboristu stromu nedotkla. A my sem teraz vezieme naraz dvoch. A ešte akých! Najlepších a najšikovnejších!
Už z cesty sme rozpoznali morušu, kvôli ktorej sme sem merali tých 500 kilometrov. Bez zaváhania a akejkoľvek prestávky, sa chlapi hneď začali venovať stromu. Obhliadka, zhodnotenie, konzultácia, návrhy, riešenia, práca na strome... Táto moruša má v porovnaní s hornostredskou víťazkou úplne iný charakter, na pohľad je výrazne odlišná svojim tvarom, ale najmä zdravotným stavom. Čas sa na nej výrazne podpísal, má viacero defektov, no aj napriek tomu preukazuje svoju životaschopnosť a vedenie obce prejavilo veľký záujem pre jej zachovanie po čo najdlhšiu dobu, pokiaľ to bude možné, už len preto, že sa jedná o najstarší strom v obci.
Slnko znovu zmizlo kdesi za mrakmi. Začal fúkať chladný vietor a sychravosť počasia dokresľoval aj drobný mrholiaci dáždik. I tak sa na arboristov a ošetrenie stromu so záujmom prišli pozrieť viacerí miestni obyvatelia. A pokiaľ Jakub s Martinom vykonávali svoju vysoko-profesionálnu prácu na strome, my sme sa snažili informovať obecenstvo o tom, čo sa so stromom práve deje, vyvracať domnienky občanov, že v korune stromu sú horolezci, rozprávať o tom, že existuje profesia s názvom arborista, aký je rozdiel medzi arboristom a hrdým držiteľom motorovej píly, ale aj o potrebe ochrany stromov, najmä tých starých, o správnom spôsobe ich ošetrovania. A o láske a vášni. Tej, ku stromom.
Medzitým sa vzhľad moruše začal podstatne meniť. Z koruny stromu bolo nutné odstrániť pomerne veľké množstvo preschnutých konárov, upraviť konáre nad strechou susednej nehnuteľnosti, odľahčiť časť koruny, ktorá by mohla spôsobiť problémy v súvislosti s defektnou časťou stromu, poistiť vetvenie dynamickou väzbou, urobiť „kozmetické“ úpravy, aby strom vyzeral upravene a pritom stále prirodzene. A toto sa skutočne podarilo. Strom je aj po zásahu pekný, prirodzený, ale najmä bezpečnejší. Rozlúčili sme sa s Čiernym Poľom, dedinkou, o ktorej sme donedávna ani netušili, jej občanmi a „našou“ moruškou.
Pán Sijka nás aj naďalej sprevádzal do neďalekých Veľkých Kapušian, kde sme sa ubytovali v jednom z tamojších ubytovacích zariadení. Pri spoločnej večeri sme sa v našich rozhovoroch dotkli viacerých tém, ktoré nám priblížili život v tomto regióne. Vďačíme za rozhovor, rozšírenie obzorov i samotnú večeru, ale najmä čas, ktorý nám Branislav Sijka venoval. Rozlúčili sme sa so želaním ďalšieho stretnutia, či už v západnej, alebo východnej časti našej republiky.
Ráno v Kapušanoch bolo tiché a pokojné. Slnečné lúče, hladkajúce vrcholce stromov, zvestovali pekný deň. Pred odchodom ešte zopár fotografií pri soche nášho obľúbeného národného dejateľa Ľudovíta Štúra (ktorá sa tvári ako bronzová, ale je z plastu), káva z plechového hrnčeka, malý pózujúci vtáčik, upozorňujúci na mladú morušku, rastúcu pri ubytovni, ako symbol našej výpravy... Zbohom, Kapušany! Cesta domov je dlhá, predlhá. Po ceste zopár zastávok, prvá hneď v Pavlovciach nad Uhom, kde nás ohromili obrovské orechy čierne s obvodom riadne presahujúcim 6 metrov. Druhá na Šírave, kde predseda neodolal, aby zmočil svoje telo v tomto slovenskom mori. Potom Dargov a už len kilometre a kilometre ubiehajúcej cesty. Tie prerušil len obed v Tekovskej kúrii, kde sme si popreťahovali svoje stuhnuté telá a opäť sme sa začali približovať k domovu. Až teraz som sa v myšlienkach na chvíľu začala zaoberať úvahou, či sa výprava oplatila. Bez pochybností, jednoznačne áno. Ďalší ošetrený strom, ďalší ľudia, ktorým sme zvestovali, že jestvuje niečo také ako je arboristika, ďalší kraj, ktorého sme sa svojou prítomnosťou dotkli, ďalšie poznatky a chvíle spoločne strávené. A za všetko môže moruša. Tá naša senická, ktorá v nás vyprovokovala zorganizovanie ankety o Morušovú Kráľovnú.
Fotogalériu zobrazíte kliknutím na obrázok v článku
Vytrhnuté z predsedovho zápisníka, ktorý to celé videl takto:
Realizované s finančnou podporou Mesta Senica.