Klub         ochrancov zelene


Websupport

Postrehy iných


Všimli si nás - v článku: Aleje pri cestách končia. Ako začínali?

06.11.2012
[ Naspäť na zoznam článkov ]


Potešilo nás, keď sme zistili, že v printovej verzii tohto článku, uverejneného v Pravde 27.10.2012 si autor Vladimír Jancura všimol KOZEL a činnosť, ktorou sa snažíme o obnovu senickej Ćerešňovej aleje. I keď sa o združení nehovorí priamo v článku, bola tu použitá fotografia z jednej  z našich brigád, ku ktorej bol pridaný odkaz na naše združenie. Alejám fandíme a článoček odporúčame. Nech sa páči, čítajte. O alejach, ich význame, histórii...

Aleje pri cestách končia. Ako začínali? (autor Vladimír Jancura / zdroj Pravda)

Takmer po každej čelnej zrážke auta so stromom si to skôr či neskôr odskáče nielen strom, ale celé stromoradie. Nemilosrdne ho vyrúbu. Akoby za tragickú nehodu mohla nehybná drevina, a nie nepozorný či unavený (často aj spoločensky) vodič, ktorý neprispôsobil rýchlosť jazdy stavu vozovky. Skrátka, následok sa tu vydáva za príčinu.

Stromy musia ako prvé preč, keď sa rozširuje cesta či buduje diaľnica. Prípadne sa nájde iný dôvod. "Sú zdrojom nebezpečných alergénov," povie sa. Inokedy cestári poukážu na schátraný stav stromov. "Veď sú skrz naskrz preniknuté chorobami, vari nevidíte?" Všetky nie, ale pod motorovými pílami vzápätí skončia aj zdravé.

Mnohé vyzerajú naozaj zle, ale kto za to môže, že toľko alejí vedľa ciest prvej, druhej či tretej triedy sa premenilo na choré "starobince" a že sú dnes v agónii?

V uplynulých desaťročiach sa o ne nikto nestaral, nikto ich odborne neošetroval, nikto prestarnuté dreviny nevymieňal a nevysádzal za ne nové, vhodné náhradné stromčeky. Ale mal vôbec kto? "Každá cesta má svojho pána, má ho i každá alej," upozorňuje krajinný architekt Zoltán Balko z Nitry. "Ale máloktorý správca či vlastník nájde na investovanie do údržby alejí nejaké peniaze, navyše, liečba stromov je dnes veľmi drahá."

A tak je jednoduchšie celú alej "skosiť". Dendrológ, človek študujúci dreviny, by síce povedal, že aj umierajúce stromoradie má svoj pôvab. A že je prinajmenšom poučné sledovať záver jeho životného cyklu, takého prirodzeného a pre mnohé organizmy aj dôležitého. Dodajme: poučné i smutné...

Ale ešte prv než tie aleje u nás definitívne zaniknú, pripomeňme si, ako vznikali. A zvážme, či aspoň časť z nich neradno predsa len obnoviť a zachovať pre nasledujúce generácie

Predkovia si ich cenili

Obhajcovia alejí a stromoradí (čo nie je to isté, alej tvoria minimálne dva rady stromov po oboch stranách cesty) dôvodia napodiv aj bezpečnosťou dopravy. Veď kedysi vznikli hlavne preto, aby chránili pocestných (a kone!) pred slnečnou páľavou.

V noci, za dažďa a hmly, alej zase uľahčovala orientáciu, ukazovala smer, vymedzovala cestu a nepúšťala do priekopy. Cestné zákony preto nariaďovali vysádzať stromy v prvom rade vedľa cesty, ktorá viedla pozdĺž nebezpečných roklín, potokov či riek.

Stromoradia navyše pôsobia ako prírodné vetrolamy, zmierňujú bočný vietor a obmedzujú vírenie prachu z polí. V zime zase bránia vytváraniu snehových jazykov.

Už architekt Marcus Vitruvius v antickom Ríme upozorňoval na význam vysádzania alejí, ktoré by tienili na verejných promenádach a hlavných cestách. Renesanční architekti Leone Alberti a neskôr i Andrea Palladio objavili túto tradíciu pre súčasný svet. Z Talianska sa k nám dostala v období baroka.

Prvé aleje v Uhorsku vznikali zároveň s prvými letohrádkami. Ľud sa onedlho inšpiroval krajinnou architektúrou šľachty a začal vysádzať stromy pozdĺž ciest a cestičiek, ktoré viedli ku kaplnkám, vyhniam, mlynom. A zároveň tiež prinášali orientáciu, tieň, miesto pre oddych ľuďom i zvieratám.

"Aleje boli a niekde naďalej sú významné stavebné a kompozičné prvky, ktoré členia krajinu na jednotlivé priestory a navzájom ich spájajú" poznamenáva Balko.

Čiže prírodné stavby. A prírodné chodby (samotné slovo "alej" pochádza z francúzskeho "allee", čo znamená nielen cesta či chôdza, vychádzka, ale aj chodba). Zaujímavé, že ľudia dnes prejavia väčšie emócie, keď búrajú nejakú starú budovu, než pri odstraňovaní starej aleje či stromoradia.

Najviac alejí u nás vzniklo za vlády Márie Terézie a Jozefa II. Vtedy napríklad vyrástol na pravom brehu Dunaja aj bratislavský Sad Janka Kráľa ako prvý verejný park v strednej Európe. Pod vplyvom barokového klasicizmu sa na ploche lužného lesa vytvorila osemramenná hviezdica priesekov, pozdĺž ktorých sa neskôr vysadili stromoradia. Jednotlivé aleje dostali názvy podľa druhu stromov – jelšová, vŕbová, javorová a tak ďalej.

Už pred 260 rokmi vyšiel prípis, ktorý ukladal povinnosť vysádzať stromy pri nových cisárskych cestách. Vtedy tiež začali vysádzať prvé ovocné stromoradia. Okrem hospodárskeho úžitku mali aj vojenský význam. Vojskám poskytovali orientáciu v teréne, potravu a v prípade potreby aj drevo na vozy a lafety diel. Panovníci z týchto dôvodov prikazovali vysádzať určité druhý drevín. Jedni topole, iní napríklad bresty.

Pred 150 rokmi sa v habsburskej monarchii dokončila výstavba cisárskych ciest a začali sa budovať vedľajšie neštátne cesty. Zákon nariadil vysádzať vedľa nich aleje alebo "ak to ináč nejde, aspoň jednoduché stromoradia". Uprednostňovali sa "ovocné stromy a moruše".

A skutočne, potom sa už rozmáhala len výsadba ovocných alejí a stromoradí, zatiaľ čo aleje z obdobia baroka medzitým zostarli. Sčasti boli vyrúbané a sčasti ustúpili úpravám ciest. Tento trend pokračoval aj v minulom, 20. storočí.

Čítajte viac tu: http://spravy.pravda.sk/aleje-pri-cestach-koncia-ako-zacinali

 


Meno  
Heslo
(C) Klub ochrancov zelene